Po dlhej dobe som si dnes sadla, že niečo napíšem. Nemám práve najlepšie obdobie. Melancholické počasie naštartovalo pochmúrne myšlienky, lenivosť a únavu, čo celkom logicky spôsobilo nechuť zaoberať sa čímkoľvek, čo sa okolo mňa deje. Upadla som do depresie, nebola som schopná nič vymyslieť, urobiť, dokončiť. Ani začať. Z toho mi prišlo ešte horšie a depka sa prehĺbila. Už som mala pocit, že nemá dna. Správy o tom, ako nám je zle a o tom, že nám bude ešte horšie, mi nijako nepomáhali vyhrabať sa z nostalgických spomienok na moje detstvo, keď bol svet pre mňa gombičkou a dospelákom som závidela ich „bezstarostný" život. Kiežby taký bol... Nedávno som mala deň, keď mi šlo všetko „od ruky". Doslova. Čo som chytila, to padlo, rozbilo sa, prasklo, zlomilo sa, vylialo sa, popálila som si ruku, zakopla som o stoličku, udrela som si hlavu do digestora, deti po sebe ziapali, ja som zas kričala po nich, ignorovali ma a tak som revala od jedu. Jednoducho deň ako sa patrí. Čistý blázninec, až má človek chuť to zabaliť. Niekto mi odporučil prečítať si knihu The Secret. Vraj zmení môj život. Čítali ste ju? Dobrá volovina, že? Aj ja som si to pomyslela, keď som ju začala čítať, ale keďže som ju dostala do daru od najlepšej priateľky, ktorej som spomínala, že mi tú knihu niekto odporučil, prečítala som si ju. Potom som ju odložila bokom a nechala som na ňu sadať prach. Spomenula som si na ňu v ten „vydarený" deň, keď som uložila deti spať a šťastná z toho ticha, čo zavládlo okolo mňa, som ľahla do postele. Začalo mi hlavou vŕtať, že všetko, čo sa mi v ten deň stalo, sa stalo preto, lebo to, čo robím, robím z povinnosti a nerada. Nútim sa do varenia, prania, upratovania, striasa ma pri myšlienke, že zase musím umyť riad, podlahu. Idú Vianoce, patrilo by sa aj okná poumývať, nábytok odtiahnuť a povysávať za ním chumáče prachu. A k tomu sa nezabudnúť hlásiť na úrade, hodiť autogram a prísť tam s potvrdením o tom, že si hľadám prácu v meste, o ktorom všetci , vrátane úradníkov sediacich v kanceláriách na konkrétnom úrade, vedia, že sa v ňom okrem poisťovákov a realiťákov nikto nezamestná. Vlastne, mohla by som ísť robiť pri linku do priemyselného parku, štvorzmenná prevádzka za minimálnu mzdu. Sen každého človeka a hlavne každého, kto zabil päť rokov na výške tým, že v sebe živil nádej na lepšiu budúcnosť. Robím všetko to, čo nechcem. Ale už by aj stačilo toho vyplakávania, nie? Prepáčte mi. Je to moja prirodzená vlastnosť, na všetko sa sťažovať, frflať a podliehať predstave, že je všetko nanič a nedá sa to zmeniť. Tentoraz som si ale postavila hlavu. Povedala som si, že je načase to celé posunúť do inej roviny. Vytýčila som si jasný cieľ. Zámer. Podnikateľský. Nečakám, že niekto povie: „Dobrý nápad.", naopak. Čakám, že ma každý bude odhovárať a odrádzať. Viem, že ak toto budem preberať s mojimi blízkymi, budú krútiť hlavou a možno neúmyselne spochybňovať odhodlanie, ktoré sa vo mne prebúdzalo už dlho, lenže zatiaľ som sa vždy nechala odradiť. Keď som povedala jednému blízkemu človeku, čo mám v úmysle, poňal to celé pesimisticky. Možno realisticky, neviem. Perspektívu podnikania odpísal slovami, že naša ekonomika klesá na samé dno, životná úroveň spolu s ňou ,celý svet je naruby a to, k čomu spejeme, je vojna. Možno áno. Ja naozaj netuším. Nie som ekonómka. Neovládam politológiu a nedokážem analyzovať svetový vývoj. A ani nechcem! Mnohí z vás ma nazvú naivnou. Nevzdelanou a hlúpou. Budiš. Ale povedzte mi jedno- ak mám čakať na to zlé, čo bude, ak mám žiť s vedomím, že možno o mesiac, o rok či o dva vypukne vojna a ja i moja rodina budeme jej priamymi účastníkmi, ak mám žiť pre myšlienku, že budúcnosť je čierna, zlá a jediná moja možnosť je zmieriť sa s tým, aký mám dôvod nezabaliť to hneď teraz??? A ak to nemám zabaliť hneď, tak mám len nečinne čakať, čo bude a nechať sa unášať prúdom života? Nechcem zmeniť svet. Chcem zmeniť svoj život A to bez ohľadu na to, koľko času mám pred sebou. Či mám na to len mesiac, či mám len rok, či mám na to desaťročia. Nie je podstatné, ako dlho budem žiť. Podstatné je, ako budem žiť a či spravím niečo preto ,aby mi bolo po celý ten čas lepšie.
Tým, ktorí si teraz myslia, že si to predstavujem veľmi ľahko- nie. Ani zďaleka. Už teraz sa mi krúti hlava z toho, koľko času, energie, námahy a učenia ma to celé bude stáť. Rátam s možnosťou, že to nemusím dokončiť, nie všetky veci v živote vychádzajú podľa plánu. Už teraz mám v ceste prvé prekážky a snažím sa ich zdolať, aj keď sa mi veci kazia jedna za druhou, vždy, keď sa mi niečo podarí, akákoľvek maličkosť, vždy, keď mi niekto povie dobrú správu, je to pre mňa dôvod skúšať to ďalej a ísť si za svojím snom. Áno, aj mne tieto slová znejú ako z psychoanalytickej príručky. Práve k týmto slovám a myšlienkam ma priviedla autorka The Secret. Neverím v silu príťažlivosti, nie v takú, akú ju v knihe opísala. Verím však v samu seba a v to, že práve ja sama som tou silou, ktorá má moc ovplyvniť môj život. Veci sú komplikované. Začiatky vždy ťažké, prvé kroky neisté. Výhliadky nejasné. Ale aspoň som niečo začala a o niečo sa snažím. Odmietam ďalej sedieť so založenými rukami a tvrdiť, že sa to nedá... Mám vôľu učiť sa, chcem napredovať, chcem rásť. Ak to pre seba nespravím ja sama, tak kto potom?
Tajomstvo nespočíva v sile vesmíru. Spočíva v sile každého jedného z nás...
