Prečo nechodím s deťmi na prechádzku,alebo: Nie som rasista, ale...

Autor: Lucia Hudáková | 26.7.2011 o 11:09 | (upravené 26.7.2011 o 11:17) Karma článku: 22,87 | Prečítané:  13812x

Po dlhšej dobe som sa odhodlala ísť so svojimi ratolesťami na prechádzku po dedine. Stretli sme vyše dvadsať ľudí, ktorí postávali pred svojimi bránkami a rozprávali sa so známymi, prípadne okopávali predzáhradky či sa hrali s deťmi alebo vnúčatkami.

Po dlhšej dobe som sa odhodlala ísť so svojimi ratolesťami na prechádzku po dedine. Stretli sme vyše dvadsať ľudí, ktorí postávali pred svojimi bránkami a rozprávali sa so známymi, prípadne okopávali predzáhradky či sa hrali s deťmi alebo vnúčatkami. Napriek melancholickému počasiu, ktoré vyvolávalo v človeku mierne depresívne stavy, sa mi pobyt na čerstvom vzduchu začínal celkom páčiť. Najmä, keď sme oproti nám na ceste uvideli bežať malé biele šteniatko, neskutočne milú snehovú vločku s maličkou hlavičkou a veľkou riťkou. To bolo radosti! Pohrali sme sa s ním, pohladkali sme ho, pomaznali a vybrali sa ďalej.

Aj som zabudla, prečo som to prestala robiť. Prečo som prestala s deťmi chodiť mimo nášho dvora a nedopriala tak sebe aj im aspoň malú zmenu. Ako to už býva, ak si na niečo neviete spomenúť, vždy sa nájde niekto, kto vám to pripomenie a ozrejmí situáciu. Nebolo to inak ani v tomto prípade. Prechádzala som s deťmi po ceste, keďže chodníky sú v našej dedine porobené len sporadicky. Videla som, ako sa krížom cez trávnatú plochu rúti staré a nechutne špinavé auto, čo som si, veľmi správne, vysvetlila tak, že naši tmavší spoluobčania dostali chuť predvádzať sa. Prebleslo mi hlavou, ako môžu žiť v starých chatrčiach bez strechy a pritom má každý z ich auto. Niekedy mi až rozum zastane, keď vidím, na akých značkách sa vyvážajú. Hlavne by ma však zaujímalo, ako sa dopracujú k vodičákom. Asi som naivná, že? Ale o tom som nechcela... Podstata celého príbehu sa odvíja od toho, že tá veľká kára sa z toho trávnika vyrútila rovno na mňa a deti, ktoré som inštinktívne ešte predtým posunula takmer do jarku. Zrejme som očakávala, že ten, kto sedí za volantom, vie to auto len naštartovať a hnať sa vpred. Ďaleko od pravdy som nebola, vyhol sa mi v tesnej blízkosti. V očiach som mala smrť, kým dotyčný vodič sa na mňa arogantne usmieval, osadenstvo auta sa začalo rehliť a spoza volantu, z vodičovho lona, na mňa čumelo ani nie ročné decko.

Spamätala som sa z toho rozčarovania a odhodlaná dať tejto vychádzke druhú šancu zanechať vo mne dobrý dojem, pobrali sme sa s deťmi ďalej. O pár metrov nám oproti šla tlupa ďalších Rómov, staršia žena tlačila kočík, okolo nej kŕdeľ ďalších detí a dvaja takmer dospelí chlapci. Taká typická početná rodinka... Človek by očakával, že ak bude ticho, nikto si ho nevšimne a môže ísť pokojne ďalej. Toto pravidlo ale na nich neplatí. Mám pocit, že môj predstieraný nezáujem ich ešte viac vyprovokoval k tomu, aby po nás začali vykrikovať. Netuším, čo. Nerozumiem reči ich kmeňa. Ale podľa tónu v ich hlase súdim, že zrovna komplimenty to neboli. Zneli pobúrene, nahnevane a znechutene. Človek má chuť im niečo odpapuľovať. Ale budem potom celé dni tŕpnuť a čakať, kedy si odchytia niekoho z mojej rodiny a ukážu mu, kto je v tejto dedine pánom?

Nie, nie som rasista. Nikdy som sa ním necítila byť. Dokonca, za čo ma mnohí súdia, ak môžem, pomôžem. Vyrastené šaty mojich detí, veci, ktoré nenosím alebo sú mi veľké či malé, hračky, ktoré sa u nás nestretli s nadšením a veci, ktoré mám dvojmo... To všetko putuje do rómskych rodín u nás v dedine. Prečo? Lebo tí, ktorým to dávam, mi nikdy nič zlé neurobili. Denne ma stretávajú a usmievajú sa od ucha k uchu, vedia sa pozdraviť, pochváliť, aké mám pekné a šikovné deti, trepnúť niečo o počasí. Samé zdvorilostné frázy, ale žiadne výkriky, osočovanie či hnev namierený voči mojej rodine. Takisto žijú v schátranom dome, nerobia a majú kopu detí. Ale aspoň nám dajú pokoj a netvária sa, že im to tu celé patrí. Ich mentalitu a spôsob života nezmením, nebudú iní, keď budem na nich zazerať, pľuť či na nich nadávať. A tak im občas posuniem nejaké handry, ako symbol vďaky za to, že sa snažia v rámci svojich možností a schopností s nami spolunažívať.

Ale niečo ma predsa len hnevá. Tí druhí. Tí, ktorí vyskakujú a každým svojim gestom, každým pohľadom a slovom dávajú najavo, že to tu vlastnia. Že ak nebudete hrať podľa ich pravidiel, môže dôjsť k úrazu. Vadia mi tí, z ktorých srší akýsi neprirodzený druh rešpektu, zaslúžený jedinou skutočnosťou- sú v prevahe. Nevychádzať von z obavy, že sa vám môže niečo stať, ma núti k pocitu, že slovo diskriminácia sa občas vzťahuje na tých nesprávnych. A pýtam sa – prečo???

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?